Zelené hnojenie a pôdna úrodnosť

Zelené hnojenie predstavuje ekologicky efektívny spôsob zvyšovania úrodnosti pôdy, obsahu dusíka a sprístupnenie ťažko dostupných živín z hlbších pôdnych profilov bez aplikácie priemyselných minerálnych hnojív.

K zvýšeniu pôdnej úrodnosti dochádza prostredníctvom dotácie organickej hmoty rastlín pestovaných na zelené hnojenie, ktorá zostáva vo forme mulču na povrchu pôdy a postupne do nej vrastá, alebo sa minimálnym spôsobom do pôdy zapracuje.

Táto organická hmota je zdrojovým substrátom pre pôdne mikroorganizmy-dekompozítory, ktoré ju rozkladajú a získavajú z nej energiu a živiny v procese mineralizácie (uvoľnenie a sprístupnenie živín viazaných v organickej forme v rastlinách) a súčasne časť tejto organickej hmoty (vysokomolekulárna, s rozvetvenými reťazcami a s obsahom aromatických benzénových jadier) transformujú v procese humifikácie na rektifikovanú a resyntetizovanú organickú hmotu vyššej kvality – humus.

Tento má mimoriadne pozitívny vplyv na prakticky všetky fyzikálne, chemické a biologické vlastnosti pôdy. Rôzne medziprodukty rozkladu organickej hmoty vzájomne reagujú a interagujú aj s minerálnou zložkou pôdy, výsledkom čoho je tvorba štruktúrnych pôdnych častíc – makroagregátov, ktoré majú stabilizačnú funkciu a zvyšujú retenčnú schopnosť pôdy viazať vodu a živiny; a na druhej strane redukujú straty pôdy vodnou a veternou eróziou.

Treba zdôrazniť, že organická hmota rastlín je uhlíkatá (obsahuje najviac C) a preto konečným produktom jej dekompozície je CO₂, ktorý sa z pôdy uvoľňuje a uniká do atmosféry. Zelené hnojenie tu plní vo vyváženej forme 2 funkcie: najprv C z atmosféry v procese fotosyntézy viaže do organických foriem, ktoré zostávajú v pôde (tzv. sekvestrácia C) a následne dekompozičným procesom je tento uhlík uvoľňovaný do atmosféry. Rastliny na zelené hnojenie tak prispievajú k stabilizácii kolobehu C.

V princípe každý kultúrny rastlinný druh možno použiť na zelené hnojenie, pretože každý takýto druh obohatí pôdu o organickú hmotu a o minerálne živiny v nej obsiahnuté. Z hľadiska bilancie živín však pôdu o minerálne živiny v skutočnosti neobohatíme, pretože do pôdy sa vrátia len tie živiny, ktoré rastiny pestované na ZH z pôdy v priebehu rastu odčerpali, žiadne iné. Bilancia je teda vyrovnaná.

Situácia sa však radikálne mení, keď sa do zmesi na ZH zaradia druhy z čeľade Fabaceae, t.j. ďatelinoviny a/alebo strukoviny (ďatelina, vika, hrach, lucerna, sója…). V tomto prípade dochádza prostredníctvom symbiotického mechanizmu medzi leguminózou a hrčkotvornými baktériami rodu Rhizóbium k pútaniu atmosferického molekulárneho dusíka, ktorým je pôda po zapracovaní zeleného hnojenia bezprostredne obohatená (pozri tabuľku). Takto získavame dusík z atmosféry „zadarmo“, šetríme náklady na nákup drahých dusíkatých hnojív a realizujeme plne ekologickú technológiu pestovania, pretože nedochádza k úniku dusičnanov do hydrosféry ani oxidov dusíka do atmosféry a kvalita produkcie aj následne pestovanej plodiny (napr. zeleniny) sa zvyšuje – je ekologická.

Čo sa týka ostatných makro a mikroživín, zelené hnojenie pôdu o tieto živiny, ako už bolo uvedené vyššie, neobohacuje, ale môže ich sprístupňovať z ťažšie dostupných foriem a/alebo z hlbších pôdnych horizontov (ich vyzdvihnutím do vyšších pôdnych profilov), z ktorých by ich následne pestovaná hlavná plodina nemusela byť schopná využiť.